Gynekológ MUDr. Andrej Karkalík, PhD. si občas spomenie na Afriku. Na rozsiahlu zelenú krajinu s prašnými cestami. Na banánovníky a palmy s blahodarným tieňom. Na najmä na malých pacientov – zúbožené hladné a zranené deti. Vyše roka pracoval v Tanzánii a v Keni v programoch profesora Krčméryho s podporou zbierky Dobrej noviny.
Obraz Afriky sa mu často vynára najmä vo vianočnom období, kedy si uvedomuje hlbokú vďačnosť za dostatok jedla, pracovné možnosti alebo strechu nad hlavou.
Lekári v programe
„Bol som v skupine lekárov, ktorá pôsobila v Nairobi v Keni. V skupine boli Slováci, Američania, Holanďania a Angličanka. Cieľom slovenských dobrovoľníkov bolo vybudovať zdravotné stredisko pri základnej škole v časti South B.
Nepredstavujte si školu ako u nás. Boli to malé miestnosti z vlnitého plechu. Základná škola pre najchudobnejšie deti z ulice, ktorých sú tam žiaľ tisíce,“ hovorí Andrej Karkalík.
Deti boli v zúboženom stave, nemali pravidelný prísun jedla, dostatok vitamínov. Trpeli rôznymi infekčnými, chronickými parazitnými ochoreniami. Žili v skupinách, v gangoch. Zúčastňovali sa bitiek na ulici, a tak ľahko prišli k sečným a bodným zraneniam.
Vedľa školy bol pozemok, kde sme postavili malú nemocnicu prvého kontaktu o rozlohe 160 m2. Častými pacientami boli najmä deti z ulice, ktoré boli sprevádzané streetworkermi, teda sociálnymi pracovníkmi.
Príbehy detských pacientov
Ošetrovali sme Johna, chlapca s hnisajúcou ranou na lýtku. Bol bosý, špinavý, vychudnutý, v roztrhanom tričku, dezorientovaný v dôsledku fetovania toluénu.
Ďalším pacientom bol Paul. Býval v slume Kibera, kde prepukla cholera, teda v katastrofálnych hygienických podmienkach. Našli ho v krabici vyslabnutého a dehydrovaného.
Chlapca Josafáta, po tom, čo tri dni neprišiel do školy, našiel streetworker v slame ležať bezvládneho v triaškach a horúčkach. Na klinike, ktorá mala aj malé laboratórium, mu diagnostikovali a liečili maláriu.
Do Tanzánie s ultrazvukom
Doktor Karkalík bol cez program pomoci aj v Tanzánii, tentokrát mal so sebou ultrazvuk – dar zo Slovenska. Tento prístroj považovali miestni za raritný, bol dostupný iba vo veľkých nemocniciach v krajine.
Rýchlo sa roznieslo, že prišli bieli lekári s ultrazvukom. Ľudia celú noc stále v rade a čakali sa na vyšetrenie. Boli sme na dvoch miestach na severe pri jazere Viktória v dedine Kybara a na juhu v meste Mpanda.
V Tanzánií využil svoju odbornosť gynekológa. Vykonával odborné gynekologické, ultrazvukové vyšetrenia a rôzne operačné zákroky. Náročná bola aj pediatrická starostlivosť, ktorú realizovali dve kolegyne taktiež zo Slovenska.
Naučili sa prijímať straty
Starostlivosť o predčasne narodené deti bola komplikovaná. Na prežitie nedonosených detí sa často využívala jediná dostupná metóda, takzvaná kengura. To znamená, že dieťa ležalo dlhodobo na matke, upevnené šatkou.
„Život v chudobe ich naučil ľudí v Afrike prijímať straty najbližších. Potraty a úmrtia detí považovali za prirodzenú súčasť života. Počítajú s tým, že každé dieťa sa nemusí dožiť vysokého veku. Nezabudnem na to, keď som diagnostikoval prvýkrát potrat mladej žene. Sám som bol zasiahnutý, chcel som jej vyjadriť ľútosť. Ona sa len usmiala a povedala, že to je život,“ spomína doktor Karkalík.
Vedeli si vážiť zdravie? V Tanzánii nie je rozvinutá zdravotná starostlivosť, ľudia často vyhľadávali šamanov. Následkom takejto neodbornej liečby bolo závažné poškodenie zdravia. Odbornú zdravotnú starostlivosť v nemocniciach si vážili, aj keď za ňu museli platiť nemalé sumy.
Afrika každému zreviduje hodnoty
„Čo mi dala Afrika? Poznanie, že sa dokážem adaptovať v ťažkých podmienkach, komunikovať v tíme, selektovať podstatné veci. Po návrate som sa začal pozerať na Slovensko odlišne a revidoval som hodnoty. Obrazne povedané, priniesol som si na Slovensko vďačnosť.
Som rád, že žijem v krajine, kde nie sú komáre, ktoré spôsobujú maláriu. Môžem sa prejsť po lese, kde neútočia tigre ani nosorožce. Môžem si zaplávať v jazere bez strachu, že na mňa zaútočí krokodíl. Mám dostatok potravy, dostupnú zdravotnú starostlivosť a vzdelanie. Nemusím bojovať o prežitie každých 24 hodín. My na Slovensku máme veľa dôvodov byť vďační.“
