Z pobytu v Afrike som si priniesol vďačnosť

Gynekológ MUDr. Andrej Karkalík, PhD. si občas spomenie na Afriku. Na rozsiahlu zelenú krajinu s prašnými cestami. Na banánovníky a palmy s blahodarným tieňom. Na najmä na malých pacientov – zúbožené hladné a zranené deti. Vyše roka pracoval v Tanzánii a v Keni v programoch  profesora Krčméryho s podporou zbierky Dobrej noviny.

Obraz Afriky sa mu často vynára najmä vo vianočnom období, kedy si uvedomuje hlbokú vďačnosť za dostatok jedla, pracovné možnosti alebo strechu nad hlavou.  

Africké deti sedia v piesku
Deti v Afrike

Lekári v programe

„Bol som v skupine lekárov, ktorá pôsobila v Nairobi v Keni. V skupine boli Slováci, Američania, Holanďania a Angličanka. Cieľom slovenských dobrovoľníkov bolo vybudovať zdravotné stredisko pri základnej škole  v časti  South B.

Nepredstavujte si školu ako u nás. Boli to malé miestnosti  z vlnitého plechu. Základná škola pre najchudobnejšie deti z ulice, ktorých sú tam žiaľ tisíce,“ hovorí Andrej Karkalík.

Deti boli v zúboženom stave, nemali pravidelný prísun jedla, dostatok vitamínov. Trpeli rôznymi infekčnými, chronickými parazitnými ochoreniami. Žili v skupinách, v  gangoch. Zúčastňovali sa bitiek na ulici, a tak ľahko prišli k sečným a bodným zraneniam.

Vedľa školy bol pozemok, kde sme postavili malú nemocnicu prvého kontaktu o rozlohe 160 m2. Častými pacientami boli najmä deti z ulice, ktoré boli sprevádzané streetworkermi, teda sociálnymi pracovníkmi. 

Krásna africká žena so šatkou na hlave
Prvý raz bol doktor Karkalík v Afrike v roku 1997

Príbehy detských pacientov

Ošetrovali sme Johna, chlapca s hnisajúcou ranou na lýtku. Bol bosý, špinavý, vychudnutý, v roztrhanom tričku, dezorientovaný v dôsledku fetovania toluénu.  

Ďalším pacientom bol Paul. Býval v slume Kibera, kde prepukla cholera, teda v katastrofálnych hygienických podmienkach. Našli ho v krabici vyslabnutého a dehydrovaného.  

Chlapca Josafáta, po tom, čo tri dni neprišiel do školy, našiel streetworker v slame ležať bezvládneho v triaškach a horúčkach. Na klinike, ktorá mala aj malé laboratórium, mu diagnostikovali a liečili maláriu.  

Africké dieťa v bielom plášti a turbane
Afrika má krásne deti, mnohé majú ťažký osud

Do Tanzánie s ultrazvukom

Doktor Karkalík bol cez program pomoci aj v Tanzánii, tentokrát mal so sebou ultrazvuk – dar zo Slovenska. Tento prístroj považovali miestni za raritný, bol dostupný iba vo veľkých nemocniciach v krajine.

Rýchlo sa roznieslo, že prišli bieli lekári s ultrazvukom. Ľudia celú noc stále v rade a čakali sa na vyšetrenie.  Boli sme na dvoch miestach  na severe pri jazere Viktória v dedine  Kybara a na juhu v meste Mpanda.

V Tanzánií využil svoju odbornosť gynekológa. Vykonával odborné gynekologické, ultrazvukové vyšetrenia a rôzne operačné zákroky. Náročná bola aj pediatrická starostlivosť, ktorú realizovali dve kolegyne taktiež zo Slovenska.

Dve deti z Afriky čupia a pózujú pred fotoaparátom
Afrika má takéto krásne deti

Naučili sa prijímať straty

Starostlivosť o predčasne narodené deti bola komplikovaná. Na prežitie nedonosených detí sa často využívala jediná dostupná metóda, takzvaná kengura. To znamená, že dieťa ležalo dlhodobo na matke, upevnené šatkou.

„Život v chudobe ich naučil ľudí v Afrike prijímať straty najbližších. Potraty a úmrtia detí považovali za prirodzenú súčasť života. Počítajú s tým, že každé dieťa sa nemusí dožiť vysokého veku. Nezabudnem na to, keď  som diagnostikoval prvýkrát potrat mladej žene. Sám som bol zasiahnutý, chcel som jej vyjadriť ľútosť.  Ona sa len usmiala a povedala, že to je život,“ spomína doktor Karkalík.

Vedeli si vážiť zdravie? V Tanzánii nie je rozvinutá zdravotná starostlivosť, ľudia často vyhľadávali šamanov. Následkom takejto neodbornej liečby bolo závažné poškodenie zdravia. Odbornú zdravotnú starostlivosť v  nemocniciach si vážili, aj keď za ňu museli platiť nemalé sumy.

Doktor Karkalík v medzinárodnom lekárskom tíme
Doktor Karkalík s kolegyňou zo Slovenska (vpravo)

Afrika každému zreviduje hodnoty

„Čo mi dala Afrika? Poznanie, že sa dokážem adaptovať v ťažkých podmienkach, komunikovať v tíme, selektovať podstatné veci.  Po návrate som sa začal pozerať na Slovensko odlišne a revidoval som hodnoty. Obrazne povedané, priniesol som si na Slovensko vďačnosť.

Som rád, že žijem v krajine, kde nie sú komáre, ktoré spôsobujú maláriu.  Môžem sa prejsť po lese, kde neútočia tigre ani nosorožce.  Môžem si zaplávať  v jazere bez strachu, že na mňa zaútočí krokodíl. Mám dostatok potravy, dostupnú zdravotnú starostlivosť a vzdelanie. Nemusím bojovať o prežitie každých 24 hodín. My na Slovensku máme veľa dôvodov byť vďační.“